Od začiatku 20. storočia sa všetko globalizuje a internacionalizuje. Veď každý túži byť svetový. Bolo však len otázkou času, kedy sa tento fenomén internacionalizácie a globalizácie prenesie aj do jazykovej oblasti. Preto sa má dnes veľa ľudí OK, organizuje party, sleduje show, má nad sebou bossa a snaží sa nebyť loserom. Samozrejme, aj preberanie anglicizmov, bohemizmov ,internacionalizmov a slov prebratých z iných jazykov prispieva k obohateniu našej slovnej zásoby. Smutné však je, že anglicizmy či internacionalizmy sa do povedomia a do bežnej komunikácie dostanú pomerne rýchlo, zatiaľ čo prvky, ktoré robia náš jazyk jedinečný a ľubozvučný upadajú do zabudnutia.
A tak, ľahostajne a ľahkomyseľne ľúbime ľ !!!
Kodifikovaná podoba slovenského jazyka, ako ju poznáme dnes, sa formovala dlhé roky. O kodifikáciu sa pokúšali mnohí významní slovenskí dejatelia a jazykovedci, a tak vznikol pre slovenský národ jedinečný, pestrý a predovšetkým ľubozvučný jazyk. K jeho ľubozvučnosti prispieva aj spoluhláska ľ, ktorá sa zachovala ako dedičstvo z praslovančiny. Je mäkké ľ vo výslovnosti Slovákov zanedbávané?
Problematikou mäkkého ľ sa v slovenčine zaoberali už viacerí autori. Kačala sa vo svojej publikácii Slovenčina – vec politická? vyjadruje o národnom jazyku Slovákov ako o vyváženom a ľubozvučnom jazyku. Práve k tejto vyváženosti prispieva aj spoluhláska ľ. Tvrdí, že táto hláska má silnú oporu v slovenských nárečiach. S výrokom autora si dovolím len súhlasiť, pretože stredoslovenské a východoslovenské nárečia sú častokrát akoby postavené na mäkkom ľ. Dokonca niekedy zmäkčujú i tam, kde to súčasná kodifikovaná podoba nepripúšťa. Inú podobu však majú nárečia v západnej a južnej časti Slovenska, kde sa táto spoluhláska vo výslovnosti zanedbáva. Môže to byť prejavom dlhoročného národnostného i jazykového útlaku na tomto území, alebo národnostným zložením obyvateľstva, ktoré sa mäkké ľ musí doslova naučiť používať.
Súčasná kodifikovaná podoba však vychádza zo stredoslovenského nárečia, ktoré aj kodifikátori považovali za najmäkšie a slovenskému národu najbližšie. Slováci ako súčasť slovanského národa to majú v povedomí doslova zakorenené. Vieme však, že i autori spisovnej slovenčiny mali s otázkou mäkkého ľ problém. V diele Náuka reči slovenskej sa v systéme slovenských hlások mäkké ľ nenachádza. Jeho používanie zaznamenala až hodžovsko-hatalovksá reforma v Krátkej mluvnici slovenskej.
Podľa môjho názoru má však mäkké ľ v našom jazyku obrovský význam. Je to jeden z nástrojov, ktorý nám umožňuje v spisovnej slovenčine rozlišovať význam slov a tvarov napríklad lavica- ľavica, lak- ľak, uhol- uhoľ a pod. Pri nepoužívaní mäkkého ľ by nastali aj problémy v skloňovaní, a tak i v pochopení komunikácie. Myslím, že je dôležité, aby sa používanie mäkkého ľ posilnilo aj v každodennej dorozumievacej praxi. Významnú úlohu by mala zohrávať škola, ktorá má klásť dôraz na výslovnosť i používanie spoluhlásky ľ.
Slovenčina je jedinečný a ľubozvučný jazyk, ktorý je nositeľom suverenity národa. Vyslovovanie a používanie hlásky ľ prispeje k potvrdzovaniu neopakovateľnosti nášho jazyka. Je dôležité chrániť si svoju jedinečnosť. Veď i podľa informácií, ktoré som sa dočítal i niektorí cudzinci označili slovenčinu za značkový jazyk, pretože niektoré písmená označujeme značkou Nike- teda mäkčeňom. Vážme si svoju jedinečnosť a nehovorme mäkkému ľ internacionálne Goodbye.
KAČALA, J.: Slovenčina- vec politická?. Martin: Matica slovenská, 1994. 192s. ISBN 80-7090-294-9.