Sedím vo vlaku a rozmýšľam nad tým, čo sa mi prihodilo posledné dni.. Slová sa skladajú do viet… a vety do rýmov…
Je ťažké vravieť milé slová
a dokazovať lásku len,
keď srdce moje vôľu nemá
a dušu ťaží tmavý tieň.
Preňho štyri krásne roky,
preňu iba hádok čas.
On dokázal by žiť s ňou veky,
ona slobodná byť zas.
V mysli jeho stále blúdi
spomienka na krásne dni.
Ona spoznávajúc nových ľudí,
o ďalšej už láske sní.
On vie že treba kráčať ďalej,
hľadať novú dušu spriazdnenú,
no srdce mu už stráca nádej,
chce biť pre lásku poslednú.
Ťažko veriť- nie je pravé,
dievča čo ťa opustí.
Dôvody sú mu však známe
a čas všetko odpustí.
Nebol deň, čo by jej lásku
nedokázal v pravý čas.
Netušiac, že už na vlásku,
visí ten vzťah plný krás.
Robil pre ňu, čo sa dalo,
vždy chcel jej byť oporou.
Zjavne však to bolo málo
a ona stávala sa neznámou.
Zmenila sa, bola iná,
nepotrebným stal sa on.
Z nej sa stala žena silná,
čo zabudla, kto jej pomohol.
Nemyslím však na sklamanie,
ktoré každou chvíľkou rastie,
zabúdam však na mámenie
a jej prajem- iba šťastie.
Celá debata | RSS tejto debaty